Daňová politika v Európskej únii má dve zložky. Priame dane zostávajú vo výlučnej zodpovednosti členských štátov. Nepriame dane sa týkajú voľného pohybu tovarov a slobodného poskytovania služieb na jednotnom trhu. V prvom prípade, nemá EÚ priamy vplyv na výber daní ani určovanie daňových sadzieb. O výške dane ako aj o tom, na čo sa vybrané dane použijú, rozhoduje vláda daného štátu. V druhom prípade však EÚ dohliada na vnútroštátne daňové predpisy v určitých oblastiach – najmä na tie, ktoré sa týkajú obchodných a spotrebiteľských politík EÚ. Cieľom je zabezpečiť: voľný pohyb tovarov, služieb a kapitálu v rámci EÚ (na jednotnom trhu), aby podniky v jednej krajine nemali nespravodlivú výhodu vo vzťahu ku konkurentom v iných krajinách a aby sa daňovými pravidlami nediskriminovali spotrebitelia, pracovníci ani podniky z iných krajín EÚ.
Vďaka jednotnému trhu sa na území EÚ môže voľne obchodovať s tovarom a službami. Aby sa tento obchod uľahčil a aby sa zabránilo narušeniu cezhraničnej hospodárskej súťaže, krajiny EÚ sa dohodli na zosúladení svojich pravidiel upravujúcich zdaňovanie tovaru a služieb. V niektorých oblastiach už platia osobitné dohody – napr. v oblasti dane z pridanej hodnoty (DPH), dane z energetických výrobkov a elektriny, dane z tabaku a alkoholu. Tým, že EÚ koordinuje a harmonizuje predpisy o dani z pridanej hodnoty (DPH) a spotrebných daniach zabezpečuje, aby hospodárska súťaž na vnútornom trhu nebola narušená v dôsledku rozdielov v sadzbách a systémoch nepriamych daní, ktoré by podnikom v jednej krajine poskytovali neférovú výhodu oproti ostatným.
EÚ spolupracuje s členskými krajinami aj na koordinácii hospodárskych politík a daní z príjmov právnických a fyzických osôb. Cieľom je dosiahnuť, aby boli tieto dane spravodlivé, účinné a podporujúce rast. Je to dôležité, pokiaľ ide o dane, ktoré platia ľudia sťahujúci sa do inej krajiny EÚ, alebo podniky, ktoré investujú v iných krajinách. Koordinácia zároveň pomáha predchádzať daňovým únikom a vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam.
Ďalšie zdroje: