Spoločná poľnohospodárska politika je najstaršou spoločnou politikou EÚ. Od svojho vzniku prešla niekoľkými zmenami a reformami. Menili sa nielen jej ciele a zameranie, ale aj nástroje a zameranie pomoci. Reformovať SPP bolo a je náročné predovšetkým kvôli záujmovým skupinám farmárov, ktorým vyhovoval spôsob dotácií odvádzaných od výšky produkcie. Okrem interných vplyvom pôsobili na reformy ešte externé tlaky. V 90. rokoch minulého storočia hrali kľúčovú rolu pravidlá WTO a rozširovanie EÚ o nové členské krajiny a tým aj nové prístupy a záujmy v sektore. Neudržateľnosť podoby SPP pre budúce obdobie viedla Európu k zásadné krokom v sektore.

Regionálna politika EÚ je jej najdôležitejšou investičnou politikou. Zameriava sa na regióny a mestá v krajinách EÚ s cieľom podporovať tvorbu pracovných miest, konkurencieschopnosť podnikov, hospodársky rast, trvalo udržateľný rozvoj a zlepšovať kvalitu života občanov. Vyvíjala sa postupne s prvou zmienkou o regionálnych rozdieloch už v zakladajúcich Rímskych zmluvách.

Vytvorenie spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) ako súčasť spoločného trhu patrí k najkontroverznejším krokom Spoločenstva. Podstatou dohody o SPP bola od začiatku snaha stimulovať sektor k väčšej produkcii a zvýšenie životného štandardu na vidieku. Jedným z prostriedkov bola regulácia jednotného trhu prostredníctvom cien. Garantované ceny zaisťovali príjmy pre výrobcov a tiež viedli k zvyšovaniu produkcie. Kompenzačná dohoda medzi agrárnymi krajinami a priemyselnými krajinami Európskeho spoločenstva (ES) pomohla rozvoju spoločného trhu. Postupne sa však stala zdrojom konfliktov.