V pozadí integračných počiatkov v Európe stála snaha vytvoriť medzi európskymi národmi také podmienky, ktoré by rozvíjali a kultivovali ich spoluprácu a zabránili vzniku konfliktov. Logickým začiatkom akejkoľvek spolupráce na európskom kontinente bolo vyriešenie problematických francúzsko-nemeckých vzťahov.
Jean Monnet, generálny komisár francúzskeho Plánovacieho úradu, prišiel s myšlienkou spolupráce v oblasti uhlia a ocele ako základnej platformy pre spoločnú európsku organizáciu. Uhliarsky a oceliarsky priemysel boli po II. svetovej vojne považovaný za kľúčové hospodárske odvetvia rozvinutých priemyselných krajín. Plán však dostal názov po vtedajšom ministrovi zahraničných vecí IV. Francúzskej republiky Robertovi Schumanovi, ktorý projekt zastrešil potrebnou politickou podporou. Po dohode so Jeanom Monnetom a západonemeckým kancelárom Konradom Adenauerom vystúpil s touto myšlienkou na tlačovej konferencii 9. mája 1950. Tento dátum sa odvtedy považuje za zrod jednotnej Európy.
Spoločná organizácia mala byť postavená na nadnárodnej báze a národné vlády sa mali vzdať časti svojich právomocí v prospech nezávislej inštitúcie. Ponuku na vstup do tejto organizácie dostali všetky západoeurópske štáty. Len čo bolo jasné, ktoré z nich majú záujem, začali sa rokovania, ktoré 18. apríla 1951 viedli v Paríži k vytvoreniu Európskeho združenia uhlia a ocele (EZUO).
Zakladajúcimi krajinami EZUO sa stali okrem Nemecka a Francúzska krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko) a Taliansko. Hlavným cieľom bola podpora ekonomického rozvoja, rastu zamestnanosti a životnej úrovne prostredníctvom spoločného trhu s uhlím a oceľou. Počas šiestich rokov fungovania sa EZUO v roku 1957 podpisom Rímskych zmlúv transformovalo na Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a spolu s ním vzniklo aj Európske združenie pre atomovú energiu (EURATOM).
Veľká Británia spočiatku zostávala mimo integračných procesov. Stala sa zakladajúcim členom Európskeho združenia voľného obchodu (European Free Trade Association – EFTA) no čoskoro zistila, že EHS disponuje v Európe rozhodujúcejším vplyvom ako EFTA. Len 15 mesiacov po založení EFTA v roku 1961 Británia požiadala spolu s Írskom a Dánskom o členstvo v EHS. O rok neskôr požiadalo o členstvo aj Nórsko. Keďže Británia bola tradičným spojencom USA, francúzsky prezident Charles de Gaulle v obave z nárastu vplyvu USA v Európe žiadosť Británie dvakrát vetoval (1963 a 1967). Ďalším z dôvodom francúzskeho nesúhlasu bola snaha o dominanciu francúzsko-nemeckého spojenectva a Británia bola z tohto uhla pohľadu považovaná za konkurenta francúzskeho vplyvu v EHS.
V roku 1967 zlúčením orgánov EZUO, EHS a EURATOM vzniklo Európske spoločenstvo (ES). Organizačná štruktúra ES kopírovala štruktúru EHS a jeho cieľom bolo pokračovať vo vytváraní čoraz užších politických a hospodárskych pút medzi členskými krajinami. Až po odstúpení de Gaulla, keď sa Británia uchádzala o členstvo po tretí raz, sa jej v roku 1973 podarilo do ES vstúpiť. Spolu s ňou aj Dánsko a Írsko. Nórsko sa do Spoločenstiev neintegrovalo, lebo v referende sa jeho občania vyslovili proti vstupu. Ďalšie kolá rozširovania o krajiny južnej Európy prišli až v ďalšom desaťročí. V roku 1981 pristúpilo Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko. Všetky tri krajiny mali za sebou nedemokratickú minulosť a ich členstvom v ES sa sledovalo najmä posilnenie demokracie. Počet členov sa po ich vstupe do ES zvýšil na dvanásť.
Žiadosť o členstvo podalo Turecko (1987, no ešte v roku 1960 Ankara po prvýkrát požiadala o status pridruženého člena), Rakúsko (1989), Cyprus a Malta (1990). V roku 1990 sa vďaka zjednoteniu Nemecka dostalo „zadnými dvierkami“ do Spoločenstva Východné Nemecko.
V roku 1991 sa podpisom Maastrichtskej zmluvy o hospodárskej a politickej únii v Európe premenovalo ES na Európsku úniu (EÚ). Rakúsko, Švédsko a Fínsko pristúpili v roku 1995. V Nórsku sa občania tesnou 52% väčšinou už po druhýkrát v referende vyslovili proti vstupu do Spoločenstiev.
Únia sa po páde železnej opony v roku 1989 pripravovala na rozšírenie o bývalé komunistické krajiny strednej a východnej Európy. Na jar 1998 sa však začali rokovania o prijatí s najlepšie pripravenými kandidátmi (Maďarskom, Poľskom, Českom, Slovinskom, Estónskom a Cyprom - tzv. luxemburská skupina). Neskôr k ním pribudli aj Bulharsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Rumunsko a Slovensko. Na summite v Laekene v decembri 2001 bol odsunutý vstup Bulharska a Rumunska. Ostatné krajiny sa k 1. máju 2004 stali členmi. Pôvodná 15-ka sa rozšírila na 25-člennú Úniu.
Rumunsko a Bulharsko sa stali členmi od 1. januára 2007.
V roku 2013 sa členom stalo aj Chorvátsko.