Začiatkom 90. rokov minulého storočia dominovali snahy o dokončenie jednotného trhu k 1.1.1993 a zmeny integračného procesu. Keďže SPP bola neoddeliteľnou súčasťou spoločného trhu, zmeny sa prejavili aj na koncepcii spoločnej politiky v sektore poľnohospodárstva.
Okrem vnútorných faktorov ako rastúce finančné požiadavky SPP, sa na vývoji podpísali aj externé faktory v podobe obchodného jednania medzi Európskym spoločenstvo (ES), USA a GATT. Takisto spoločnosť začala otázku produkcie potravín vnímať oveľa komplexnejšie. Začali sa prvýkrát objavovať otázky o dôsledkoch intenzívneho poľnohospodárstva na životné prostredia a vznikla vlna tzv. „poľnohospodárskeho environmentalizmu“. Používanie veľkého množstva hnojív, pesticídov a hormonálnych prostriedkov je totiž dôsledok práve európskych plošných podpor v sektore. Ďalším impulzom pre potrebu reformy bol fakt, že SPP už viac neplnila svoje pôvodne poslanie a ciele.
Súčasne s týmto vývojom prebiehali na medzinárodnej scéne jednania GATT. Záujmy ES zastupovala Komisia, ktorej cieľom bolo znížiť obchodné napätie medzi ES a USA a zároveň presadiť reformu SPP. Komisia využila jednanie s USA a vypracovala dva dokumenty podporujúce potrebu poľnohospodárskej reformy. Dokumenty s názvom „Rozvoj a budúcnosť SPP“ z roku 1991 prerokovala Rada v roku 1992 a získali označenie „McSharryho reforma“ podľa komisára pre poľnohospodárstvo.
Hlavným bodom správy bola revízia cieľov SPP a vyhodnotenie, či sú finančné prostriedky v SPP vynakladané efektívne. Správa konštatovala, že cieľ stimulovať poľnohospodársku produkciu sa naplniť podarilo. Definovala tiež potrebu tento cieľ modifikovať skôr smerom k zvyšovaniu nie kvantity, ale kvality európskej produkcie. Pri vyhodnotení cieľa stabilizovať príjmy poľnohospodárskej komunity, bola Komisia kritická. McSharryho správa konštatovala, že finančné prostriedky SPP sú vynakladané neadekvátne. Až 80 % prostriedkov plynie do rúk 20 % poľnohospodárom, čiže veľkým producentom. Vplyv SPP na životné prostredie a stabilitu krajiny bol tiež vyhodnotený ako nedostatočný.
Po prijatí Radou v roku 1992 sa plán modifikoval do verzie McSharryho reforma II. Tá navrhla tri základné princípy riešenia. Prvým princípom bola nutnosť komplexného postupu. Finančná podpora SPP nemala byť viac prideľovaná izolovane, ale s ohľadom na fungovanie ďalších politík. Súčasťou koncepcie sa tak stali napr. environmentálne opatrenia. Druhý princíp reagoval na potravinovú sebestačnosť a vymedzil potrebu zvyšovať produkciu iba v prípade, že po danej komodite vznikne dopyt. Tretím princípom bolo vyjadrenie ochoty ES rešpektovať zásady voľného obchodu a došlo k plošnej redukcii garantovaných cien. Súčasťou reformy bol aj sociálny rámec a program pre odchod poľnohospodárov do dôchodku a nástroje na podporu zníženia zamestnanosti ich presunom napr. do sektoru služieb. Aj napriek odporu predsedu Komisie J. Delorsa, McSharry získal podporu členov Komisie na skĺbenie vonkajších a vnútorných tlakov na reformu SPP. Výsledkom jednania medzi ES a USA v roku 1992 sa stala dohoda známa ako Dohoda z Blair House (BHA, Blair House Agreement). Dohoda a uzavretie tzv. Uruguajského kola jednania GATT priniesli liberalizáciu obchodu medzi ES a zvyškom sveta. USA a ich partnerom bolo odteraz umožnené dovážať poľnohospodársku produkciu do EÚ v objeme 3 %, po roku 1999 dokonca v objeme 5 % z celkovej spotreby ES.
Ďalšie zdroje:
Európska únia – Poľnohospodárstvo