Vývoj spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) a pokusy o jej reformu boli podmienené tým, že išlo o strategický sektor. Štáty cítili zodpovednosť za zaistenie potravinovej sebestačnosti a preto sa snažili uplatňovať v tejto oblasti ochranársku politiku. Tieto protekcionárske tendencie upevnila aj politická kríza v šesťdesiatych rokoch. Zabránila pritom tomu, aby sa sektor vyvíjal v závislosti od produkcie a zamestnanosti v sektore.
Zásady a opatrenia SPP boli v šesťdesiatych rokoch navrhnuté Komisiou iba ako východiskové body, nie ako konečný model spoločnej politiky. Komisia predpokladala, že keď sa podarí zaistiť stabilita produkcie, SPP prejde kompletnou reštrukturalizáciou. V súlade s touto predstavou poverila Rada v roku 1967 Komisiu, aby vypracovala analytický materiál o európskom poľnohospodárstve. Cieľom bolo vyvolať širšiu diskusiu o budúcnosti spoločnej európskej politiky. Komisia svoj návrh reformy SPP predložila v roku 1968. V tom čase komisár pre poľnohospodárstvo S Mansholt predložil dokument s názvom „Poľnohospodárstvo 1980. Reformný program“ a je označovaný aj ako Mansholtov plán. Plán predpokladal zastavenie rastu spoločných cien a ich čiastočné nahradenie priamymi dotáciami. Okrem toho mali byť zavedené rozsiahle asistenčné programy, upravené podmienky pre odchod do dôchodku a ďalšie cielené nástroje na individuálnu podporu poľnohospodárov.
Reakcie na Mansholtov plán boli zo strany záujmových agrárnych skupín kritické. Tie usilovali o zachovanie doterajšieho stavu a neboli ochotné pristúpiť k zníženiu poľnohospodárskych príjmov. Aj napriek tou, že plán mal za cieľ podporiť mladé poľnohospodárske komunity a usiloval o zvýšenie ich príjmu v porovnaní s veľkými producentmi, odpor poľnohospodárskych skupín sa nepodarilo prekonať. Okrem toho sa ku kritikom poľnohospodárskej politiky po prvom rozšírení pridala aj Veľká Británia. Komisia zostala vo svojom úsilí o reformu osamotená. Rada v obave z možných britských nárokov a obštrukcií pristúpila k riešeniu patovej situácie tým, že začala jednať o novej verzii Manshltovho plánu, tzv. mini pláne. Výsledkom jednania Rady v roku 1972 bolo prijatie troch základných smerníc. Týkali sa modernizácie sektoru, odchodu do dôchodku a poradenstvom. Tento výsledok je ukážkou slabej vôle členských krajín o reformy v sektore poľnohospodárstva. Smernice totiž umožnili členským štátom vykonať jednotlivé kroky na základe vlastných metód. To ale logicky predĺžilo ich realizáciu.
Ďalšie zdroje:
Európska únia – Poľnohospodárstvo