Neofunkcionalizmus je jednou z teórii integrácie Európskej únie. Teoretické základy vychádzajú z teórie funkcionalizmu, konkrétne z práce Davida Mitranyho.
Keďže pôvod vojen videl Mitrany v nacionalizme, kľúčom k trvalému mieru sa malo stať postupné prepájanie štátov na základe spolupráce v konkrétnych oblastiach. Medzinárodná spolupráca mala vznikať v určitých projektoch obmedzeného rozsahu a mala byť v rukách odborníkov a nie politikov.
Teórie funkcionalizmu a neofunkcionalizmu sa vyvíjali v 50. rokoch minulého storočia. Namiesto pokusov koordinovať významné oblasti, akými sú ekonomická a obranná politika, presadzovali integráciu v relatívne nekontroverzných sférach ako poštové služby alebo špecifické oblasti priemyslu. V tomto zmysle možno „otcov“ Európy Roberta Schumana a Jeana Monneta považovať za funkcionalistov. Boli totiž stúpencami integrácie v špecifickej oblasti uhoľného a oceliarskeho priemyslu.
Neofunkcionalizmus sa od funkcionalizmu odlišuje najmä tým, že kladie dôraz najmä na neštátnych aktérov, ako sú záujmové skupiny a inštitúcie. Ťažiskom neofunkcionalizmu je tvrdenie, že integrácia v jednom sektore vytvára tlak na integráciu aj v iných, s ním funkčne previazaných sektoroch, a preto je nevyhnutné neustále integráciu rozširovať. Integrácia je teda vo svojej podstate spojená s efektom prelievania (spillover). Pre teoretikov neofunkcionalizmu boli spočiatku dôležité dva typy prelievania, a to funkcionálne a politické. Keďže moderné ekonomiky pozostávajú z navzájom poprepájaných častí, logika funkcionálneho prelievania hovorí, že integrácia jedného funkcionálneho sektora ekonomiky členského štátu povedie vďaka tejto prepojenosti k integrácii iných sektorov. Politické prelievanie znamená vytváranie politického tlaku na rozširovanie integrácie v rámci štátov, ktorých sa to týka. Záujmové skupiny vyvíjajú nátlak na nového aktéra nadnárodnej úrovne.
Neofunkcionalizmus predpokladal vznik supranacionálneho štátu. Členským štátom a ich vládam mala byť vyčlenená pasívna úloha. Mali iba napĺňať ambície rôznych častí spoločnosti. Integráciu mali presadzovať hlavne záujmové skupiny. Teória neofunkcionalizmu sa dá aplikovať na stav európskej integrácie do 70. rokov minulého storočia, kedy sa procesy dočasne zastavili. Efekt prelievania sa ukázal ako nedostatočný. Neofunkcionalizmus nedokázal vysvetliť stagnáciu integračného procesu a zostal opustený. Jeho konkurujúcou teóriou sa stal medzivládny princíp spolupráce, v ktorej rýchlosť a mieru európskej integrácie kontrolujú priamo členské krajiny.
Zdroje: idebate „Neo-functionalism explains the integration of the European Union“