Medzivládny prístup je jednou z významných teórii európskej integrácie. Intergovernmentalizmus usiluje o zachovanie atribútov suverenity spolupracujúcich štátov. Na rozdiel od nadnárodného prístupu, medzivládny prístup nepovažuje štáty a ich vlády za zastaralé a neadekvátne.
Niekedy je intergovernmntalizmus označovaný aj ako štátny centralizmus. Vyznačuje sa aj tým, že do zahraničnej politiky a obrany štátu usiluje o minimálne vonkajšie zásahy.
Medzivládny prístup v kontexte európskej integrácie predpokladá vytvorenie inštitucionalizovanej spolupráce suverénnych štátov. EÚ považuje za rovnocennú, nie nadradenú, národným štátom. Integrácia napreduje len do tej miery, do akej si to želajú vlády jednotlivých štátov. Pokiaľ sa kompetencie nadnárodných orgánov zvyšujú, je to len výsledok želania národných vlád, pretože to z nejakého dôvodu pokladajú za prospešné. Procesy európskej integrácie v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia stagnovali, lebo členské štáty boli príliš zaujaté vlastnou suverenitou. V prípadoch, keď sa politické preferencie zhodnú, integrácia sa prehlbuje.
Teórie integrácie treba chápať ako prostriedok na uchopenie už existujúceho stavu integrácie, ale slúžia aj ako analytický nástroj na definovanie predstáv o tom, akým smerom by sa malo zjednocovanie ďalej vyvíjať. Medzi obhajcov medzivládneho princípu spolupráce fungovania v rámci EÚ patrí aj Angela Merkelová ktorá zdôraznila, že aj po Lisabonskej zmluve je dôležité neignorovať prínos intergovernmentálnej spolupráce do tvorby budúcnosti únie. Aj napriek tomu, že právo na návrh legislatívy Európskej únie má výlučne Európska komisia, „nemôžeme prehliadať, že Európska rada je súčasťou EÚ. Národné štáty sú konštruktívnou súčasťou fungovania únie a nie jej protivníkom,“.