Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná v Lisabone (Portugalsko) 13. decembra 2007 a nadobudla účinnosť 1. decembra 2009.
Zmluva je do značnej miery inšpirovaná Zmluvou o Ústave pre Európu, ktorá mala nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom. Bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004, ale jej ratifikácia nebola úspešná, keď ju v národných referendách odmietlo Francúzsko a Holandsko. Zmluva prvýkrát stanovuje oficiálny postup pre prípad, že krajina EÚ chce z EÚ vystúpiť (Článok 50 ZEÚ). Zmluva rieši inštitucionálne zmeny, politik EÚ a posilňovanie demokracie.
Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov EÚ a nie z národov krajín EÚ ako predtým. Má väčšiu zákonodarnú moc, predsedu Európskej komisie volí väčšinou svojich členov počet poslancov sa zvyšuje na maximálne 751. Európska rada sa stáva oficiálnou inštitúciou EÚ, ktorá určuje politické smerovanie a priority. Skladá sa z hláv štátov alebo vlád, čo zabezpečuje EÚ väčšiu kontinuitu a súdržnosť. Rotujúce šesťmesačné predsedníctvo nahrádza voľba predsedu na funkčné obdobie 30 mesiacov. Rada EÚ pri schvaľovaní právnych predpisov uplatňuje nové pravidlá hlasovania väčšinou hlasov. Na dosiahnutie väčšiny sa vyžaduje aspoň 55 % krajín EÚ, ktoré predstavujú najmenej 65 % obyvateľstva EÚ. Na zablokovanie návrhu musia byť proti aspoň 4 krajiny. Predseda Európskej komisie sa volí na základe výsledkov európskych volieb. Predseda tiež zodpovedá za menovanie komisárov a rozhoduje o ich portfóliách. Právomoci Súdneho dvora EÚ sa rozširujú na všetky oblasti politiky EÚ okrem spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Európska centrálna banka sa oficiálne uznáva ako inštitúcia EÚ.
V spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike sa ustanovuje funkcia podpredsedu Komisie a vysokého splnomocnenca pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Vytvára sa Európska služba pre vonkajšiu činnosť. A zavádza sa doložka o vzájomnej obrane, podľa ktorej musia všetky krajiny EÚ pomáhať sebe navzájom alebo inej krajine EÚ, ak ju napadnú. Čo sa týka politík EÚ, predchádzajúca štruktúra troch pilierov sa mení na systém podľa rozdelenia právomoci. Výlučná právomoc pokrýva oblasti, kde legislatívnu činnosť vykonáva len EÚ. Pod spoločné právomoci spadajú oblasti, v ktorých krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť, ak tak EÚ nevykonala. A pod podporné právomoci patria oblasti, v ktorých EÚ prijíma opatrenia na podporu, koordináciu alebo doplnenie vnútroštátnych politík.
Zmluva tiež prehlbuje európske demokratické princípy. Potvrdzuje tri základné zásady demokratickej rovnosti, zastupiteľskej demokracie a participatívnej demokracie a zavádza iniciatívu občanov. Podľa nej môže (za určitých podmienok) najmenej jeden milión občanov vyzvať Komisiu na predloženie návrhu. Charta základných práv Európskej únie sa stáva právne záväznou. Riadny legislatívny postup (predtým spolurozhodovanie) sa stáva štandardným legislatívnym postupom, pri ktorom má Európsky parlament ako spoluzákonodarca rovnaké postavenie ako Rada. Národné parlamenty získavajú väčšie slovo pri rozhodovaní EÚ.