Kríza prázdneho kresla označuje obdobie, počas ktorého sa francúzski ministri nezúčastňovali rokovaní Rady. Zároveň francúzski poslanci v Európskom parlamente nehlasovali o politikách týkajúcich sa budúcnosti Európy.
Ministri sa chovali pasívne na popud prezidenta Charlesa de Gaulla od 30. júna 1965. Ich rezistencia trvala celých 6 mesiacov. Keďže jedine Rada mohla prijímať nové európske politiky, čo bolo bez neúčasti Francúzska nemožné, bola činnosť Spoločenstva prakticky zablokovaná.
Francúzi sa v 60. rokoch obávali najmä straty suverenity a ohrozenia vlastných ekonomických záujmov.
Nesúhlasili so zavedeným trendom európskej integrácie, najmä so zmenou hlasovania z jednomyseľného na kvalifikovanú väčšinu. Znamenalo by to posun k federalizmu, ktorý de Gaulle nechcel tolerovať. Francúzsko bolo zástancom snáh premeniť EHS na štandardnú medzinárodnú organizáciu.
Krízu ukončilo až prijatie Luxemburského kompromisu 30. januára 1966. Luxemburským kompromisom sa odložilo samofinancovanie SZP a rozpočtové kontroly EP. Členské štáty tiež získali neformálne veto pre prípad, že by väčšinové rozhodnutie mohlo ohroziť kľúčové národné záujmy. Kríza sa zažehnala, ale vízia federalistov utrpela.