Asociačné dohody sú všeobecne medzinárodnoprávne zmluvy, v ktorých sa zmluvné strany viažu na medzivládne alebo supranacionálne spoločenstva bez toho, aby sa stali členmi.

K zakladajúcim šiestim členom Európskych spoločenstiev (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko) sa postupne pridávali ďalšie krajiny. Tento proces nazývame rozširovanie Európskej únie.

História EÚ začína motívmi ich založenia. Európske štáty boli po druhej svetovej vojne oslabené a konfrontované Sovietskym zväzom. Pre Európu bolo preto dôležité: zabezpečenie mieru, príslušnosť k spoločným hodnotám, zvýšenie hospodárskeho blahobytu, väčší vplyv v zahraničnej a bezpečnostnej politike a sloboda a mobilita.

V pozadí integračných počiatkov v Európe stála snaha vytvoriť medzi európskymi národmi také podmienky, ktoré by rozvíjali a kultivovali ich spoluprácu a zabránili vzniku konfliktov. Logickým začiatkom akejkoľvek spolupráce na európskom kontinente bolo vyriešenie problematických francúzsko-nemeckých vzťahov.

Obdobie reflexie je fáza, kedy si Európska únia „spytovala svedomie“ po tom, ako Francúzsko a Holandsko odmietlo ústavnú zmluvu koncom jari 2005. Cieľom bolo znovu spojiť občanov s európskym projektom a rozhodnúť o ďalšom osude Ústavy.