Zásada subsidiarity sa v európskej legislatíve uplatňuje od Zmluvy o Európskej únii z roku 1992. Konkrétne článok 5 okrem iného špecifikuje: „Podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.“

Cieľom subsidiarity je teda zaručiť, aby sa prijímali rozhodnutia čo najbližšie k občanom. Snahou je teda pri verejnom spravovaní rozhodovať tak, aby sa opatrenia na európskej úrovni prijímali len vtedy, ak sú účinnejšie ako opatrenia na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni. Tento princíp sa nevťahuje na oblastí, ktoré patria výlučne do právomoci EÚ. Zásada subsidiarity súvisí aj s princípom proporcionality a nevyhnutnosti. Podľa týchto by činnosť Únie nemala prekračovať rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmluvy.

 

Amsterdamská zmluva z roku 1997 princíp subsidiarity rozšírila a zaviedla napr. hodnotenie legislatívnych návrhov z hľadiska ich dosahu na subsidiaritu. Lisabonská zmluva z roku 2007 ho tiež posilnila. Konkrétne zmeny zahŕňajú: intenzívnejšie konzultácie s orgánmi na miestnej alebo regionálnej úrovni počas tvorby legislatívneho návrhu alebo lepšiu komunikáciu s národnými parlamentmi v priebehu legislatívneho procesu.