Európska únia má 24 úradných jazykov. Jednou zo základných zásad EÚ aj viacjazyčnosť. Cieľom tejto politiky je komunikácia s občanmi v ich vlastných jazykoch, ochrana bohatej jazykovej rozmanitosti Európy a podpora jazykového vzdelávania v Európe.
Táto zásada je zakotvená v Charte základných práv EÚ. Každý občan EÚ má pri kontakte s inštitúciami EÚ právo používať ktorýkoľvek z 24 úradných jazykov. Vždy, keď k EÚ pristúpi nov členská krajina, pribudne aj počet úradných jazykov. Postupne ich počet rástol nasledovne.
|
francúzština, holandčina, nemčina, taliančina |
1985 |
|
angličtina, dánčina |
1973 |
|
gréčtina |
1981 |
|
portugalčina, španielčina |
1986 |
|
fínčina, švédčina |
1995 |
|
čeština, estónčina, litovčina, lotyština, maďarčina, maltčina, poľština, slovenčina a slovinčina |
2004 |
|
bulharčina, írčina, rumunčina |
2007 |
|
chorvátčina |
2013 |
Právne predpisy EÚ a ostatné legislatívne texty sa uverejňujú vo všetkých úradných jazykoch okrem írčiny. Zasadnutia Európskej rady a Rady Európskej únie sa tlmočia do všetkých úradných jazykov. Poslanci Európskeho parlamentu majú pri vystúpeniach v parlamente právo používať ktorýkoľvek úradný jazyk EÚ. EÚ je domovom tiež viac ako 60 pôvodných regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorými hovorí spolu približne 40 miliónov ľudí. Patria medzi ne baskický, katalánsky, frízsky, laponský a waleský jazyk a jidiš.
Ďalšie zdroje: