Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) je jedno z troch Európskych spoločenstiev (spolu s Európskym združením uhlia a ocele a Európskym združením pre atómovú energiu). EHS Bolo založené 25. marca 1957 Rímskou zmluvou s cieľom podnietiť ekonomickú integráciu v Európe.
Zakladajúcimi členmi bolo Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Zlučovacou zmluvou z 8. apríla 1965 sa EHS a EURATOM zlúčili do jednej inštitúcie. V roku 1993, keď nadobudla účinnosť Maastrichtská zmluva, bolo EHS premenované na Európske spoločenstvo (ES) a tvorí základ dnešnej Európskej únie.
Integrácia mala prebiehať „horizontálne“, teda postupným zbližovaním národných hospodárskych politík členských štátov. Výsledkom mala byť hospodárska únia s predpokladom na vybudovanie veľkého spoločného trhu. Už v dobe svojho vzniku bolo zámerom EHS vytvorenie colnej a menovej únie a zavedenie spoločnej daňovej, finančnej, obchodnej a sociálnej politiky. Medzi ekonomické ciele EHS bolo napr. odstránenie ciel, spoločné colné tarify, voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu, zavedenie spoločnej poľnohospodárskej a dopravnej politiky či založenie Európskej investičnej banky s cieľom uľahčiť hospodársky rozvoj. K dosiahnutiu týchto cieľov a dodržovanie povinností plynúcich z Rímskej zmluvy boli zriadené štyri inštitúcie: Európsky parlament , Rada, Komisia a Súdny dvor spoločenstva.
K spoločenstvám sa v roku 1973 rozhodli pripojiť aj Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Spoločenstvá v tom čase zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu, regionálnu a poľnohospodársku politiku. Na implementáciu regionálnej politiky v roku 1975 založili Európsky fond regionálneho rozvoja (EFRR). Začiatkom sedemdesiatych rokov si predstavitelia Spoločenstva uvedomili potrebu vzájomného zosúladenia svojich ekonomík a zavedenia menovej únie. V roku 1981 sa k spoločenstvám pripojilo Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, čím sa zavedenie štrukturálnych programov stalo ešte naliehavejším, ako napr. prvé stredomorské integrované programy (SIP), ktorých cieľom bolo znížiť rozdiely v ekonomickom rozvoji medzi 12 členskými štátmi. Maastrichtskou zmluvou sa EHS stalo súčasťou Európskej únie ako Európske spoločenstvo. Okrem spolupráce medzi členskými krajinami si Európska únia dáva za cieľ uplatňovať aj spoločnú zahraničnú politiku navonok. S krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria podpísalo EHS medzi rokmi 1975 až 1989 sériu dohovorov o pomoci a obchode (Lomé I, II, III a IV), ktoré viedli k Dohode z Cotonu z roku 2000. Takéto nástroje umožňujú Európe ako poprednej svetovej obchodnej veľmoci potvrdiť svoju identitu na medzinárodnej scéne.